Poezie

Andrej Plávka

Andrej Plávka

Pieseň o hrdinovi

Už ma volá moja hora,
už ma čeká v boji brat -
zapálená všetkých voľa
za slobodu bojovať.

Už sa iskria chlapcom oči,
päste tvrdnú na oceľ -
pália ohne vo dne v noci,
kade stúpa nepriateľ.

Poďme chrániť domovinu,
za pravdu dať krv i pot
a z doliny na dolinu
víťazný sa na pochod!

Nikdy viacej do poroby -
hybaj, otec, hybaj, syn,
na Germána, ktorí robí
z našej zeme cintorín.

A diablovi v ľudskej koži
vytnem íver na čele,
nech tu hnáty svoje zloží,
náš červ nech ho zožerie.

Zdúvajú sa hory naše,
tisíc hromov, tisíc striel -
vzduchom hviždí, zemou trasie
tisíc smrti žihadiel.

Čujem ston tvoj, rodná hruda,
naposled ma poceluj,
ale lásky neubúda:
Bite chlapci, vietor duj!

Daj kremeň ocieľku predíďme toto rán
pero som ako nož za sáru zapichol
ohňa si zakrešme pri dynamite samom
plamienkom srditým jak horí alkohol
Nečekaj nečekaj kým nebo zapýri sa
tá rana storočná zapácha už a hnisá

Tá rana storočná: v tisícoch očiach beľmo
krčmárka z Dubovej jej hrach a Jánošík
tri deci pálenky a pitie s vlkom merno
a večné lúčenie so smútkom harmoník
tu i tu chlapská reč len ako rušňa píšťal
Pokorný Slováčik na všetko rád vždy pristal

Krivánik úbohý vraj symbol našej síly
a Hron ty sladunký píše nám Sládkovič
čo by nás na Kriváň aj všetkých obesili
Hron sladký od krvi a my nič - a my nič?
Aby nás skáral boh tú čelaď hašterivú
kedy už vytiahne spod jarma svoju šiju?

Služobník uctivý len to na mužov gamby
a plačom vtisnuté pohrebné oči žien
i syna zviklajú čo svoje srdce dal by
zaškripiac zubami keď treba za kameň
Jaj len nie božechráň aby ťa nevideli
A či iž spráchnelo Hrom sa ti do materi?

Nájde sa kliatba tá ktorá by pasovala
a či ten nebožiec črepy nám navŕtať?
Aby raz prestala molová naša škála
na ktorej smrti slák može nám vyhrávať
akí sme čačaní idúcky cestou k raju
už nám i zvončeky na krkoch hrkotajú

A Alfréd feldvébel prezerá naše sýpky
nech vám je vítaný prikázal pán i kňaz
máme sa obmiešať s milotou trasorítky
na jedno klopanie otvoriť tisíc ráz
a šťastím spievať si a šeptať potichučky
akú slasť cítíme pri zakladaní slučky

Ale už počujem jak z hlbín chvenie ide
aj v krvi šumí už to vzácne fluidum
vzduchom sa prenáša do všetkých pórov vníde
prerastá odvahu nejsmelších našich dúm
jak živlov pohroma jak strašný otras zeme
bázlivý trasú Ako to prežijeme

Hodina odbila ohňa sme zakresali
ach ako omamne vzbúrená vonia krv
keď je už vo strehu keď ľpie len na signáli
až plameň vyšľahne obzoru spod obŕv
Dušu si ako knot v radostnom kŕči zvieraš
Pukla už obloha a zavolala: Teraz!

Orchester slovenský hrať slávnu notu začal
na bubnoch svedomia na strunách našich žíl
svoj salaš pokory podpálil Slovák - bača
A boh mu zašepkal: Národ sa narodil
V mincieri večnosti zacvendžal peniaz nový
jak vzácna devíza: jeden deň augustový

Dozrieval rokov sto len konča iných zahrád
tak ako hanblivé hořčičné semeno
a z každej polcesty sotil ho nazpät závrat
nikto mu z velikých neprišiel na meno
len taký čeľadník čo iným kone strojil
dnes na ne sadol sá tyrana preklal v boji

Rukami Herkula ozrutné púšťa bralá
na cesty pohany po ktorých lezie šváb
a ak by jeho zem pokorným spánkom spala
hrom nech ju vypáli zožerie čierny svrab
nepustí nepustí zbesnetú hladnú suku

Perečko uvila sloboda ktorá vonia
od púčkov topoľov po svrčín korene
i keď ťa napokon zatieni smrti toňa
ľahnúť si medzi ne znamená spasenie
však po nich na slávu potečie rajská vlaha
alebo presaknie len kropaj krvi vraha

.

Andrej Plávka

Mať káže

Doliny naše driape pazúr šelmy,
do sadov hádže chrchle ohnivé -
pažravé nozdry zdvíha predo dvermi,
čo by tu bolo ešte nažive.

Doknísala sa sem z tisíc cintorínov,
trofejí svojich: púšti, zhorenísk,
aby nás frkla jedovatou slinou,
do chalúp našich votrela svoj pysk.

So stigmou vraždy: krížom nalomeným,
plazí sa šelma k našim dverám blíž -
Nech sa zem naša na púšť nepremení,
úderom tvrdým zlomíme jej kríž!

Hore sa, bratia, srdcia všetkých verných,
päsť v oceľ stvrdlá, rozožeň sa, bi!
ať tvoja káže naliehavo, veľmi,
pre šťastie detí, tiché kozuby.