Poezie

Laco Novomeský

Laco Novomeský

Smutný deň

Prší a prší v dlhých bajonetoch,
pod akými ma viedli žandári:
takýto deň je smutný bezútěšne
ako ten prvý v žaláři,

v ktorom som trčal s ostrihanou hlavou,
vytriasal z vrecák trochu tabaku,
aby tak som si chvil´u rozjasňoval.

Aj dohánové slnce lezie z oblaku.

.

Laco Novomeský

Nohami hore

Baletky výbuchov po svete rozvojnenom
po hlavách tancujú,
po hlavách;
ich sukne zhŕnajú sa v spŕškach strašlivých.

To je tá ruža temných lupení
na vyschlej hrudi starej Európy,
fontána, ktorá z ohňov pramení
a mrazom padá na hromadné hroby.

Je to jej tanec, vyschlej Európy,
ten tanec po hlavách,
jej hudby obrátenej, prevrátených slov,
zvrátených myslí, prekotených snov,
ten tanec po hlavách,
nohami hore.

.

Laco Novomeský

Slovenská jar

Pruh pol´a preoral, a to je jeho múdrosť,
stratený refrén našej rozrušenej drámy;
len on ju dohrá z nás, len on z nás ukloní sa,
skromne a slávnostne jak steblá nad zrnami.

Národy klesli v prach a ríše zrútili sa,
on, ako podmanitel´ , nad brázdami chodí,
po hrsti seje hrsť, a to je jeho múdrosť,
že semä zasiate zas vzklíči do úrody.

.

Laco Novomeský

Neskutočný hostinec

Sme v malom hostinci, v nedel´u predpoludním,
v tom - u nás na rohu - keď eště nik v ňom nie je,
tu, pod stromami prevrátených fliaš
na obrus kvetovaný.

A pozri, hl´a , aj okno rozbité
v tých prasklých vláknach jemnej pavučiny;
nohy múch lapených v nich visia čínskym písmom,
ktoré nerozumiem.

Krčmárka - jak by nie? - má plné ruky práce,
poznám ju po zástere:
biela hmla mihoce sa v l´ahostejnom slnku,
drozd v čiernom fraku ma v nej obskakuje;
ach, nikdy nie sme sami
v samote s predstavami,
v pustine nájdu krčmu pre tuláka.

"Pán hlavný, platiť!"
"Na obed som mal plný tanier slnka
a večer Mliečnu dráhu."

.

Laco Novomeský

Z nečasu

Je čas, keď nečas zákerný
bodákom do slov bodá bodku,
zababušiť sa do zámotku
myšlienok, predstáv nádherných

a nádejí a pohnutí;
pomyslieť tak, len jedným okom
na varovanie pod oblokom
"Opasno van sa nagnuti"

a pl´uvnút naň! I do dlaní
a nad nástupom novej smeny
zamávať časom vyčasení
rozkrídlenými krídlami.

V čase, keď nečas zákerný
do polslov bodal bod a bodky,
zmĺkol a ukryl podobrotky
v myšlienkach zväzok nádherných

nádejí, predstáv presmelých
a zavalil ho činom plachým,
keď bez ohl´ahu na nástrahy
nastavil kroky meteli

sám seba podať na dlani.
A do nástupu novej smeny
z nečasu do čias vyčasení
doterigal se zmáčaný.

Bol čas, keď nečas zákerný
naberal slová na bodáky.
Bol majster, menom Mnohoraký,
který doň s hlasom nádherným

vstupoval ako do chrámu
a dul a skučal. Jeho rýmy
prekvílili kvil´ meluzíny
a kontrovali orkánu.

Po čase dúchal do dlaní
a pri stokrokoch novej smeny,
po nečase, v čas vyčasený
znel slávnostne jak organy.

V čas, keď sa nečas zákerný
zastrájal do slov bodnúť bodku,
nevedel skryť sa do zámotku
myšlienok, predstáv nádherných

a nádejí a pohnutí,
lebo tie se slovami, scela
telami boli z jeho tela
a krv a smer a osudy.

A po nečase, v odmäku
našla ho ležať nová smena.
Na hrudi mal v čas vyčasenia
bod. Bodku z jeho bodáku.

.

Laco Novomeský

Pošušky

-Bolelo?
-Bože moj, nuž bolelo, a ako!
A dnes už ani neviem, čo bolelo viacej,
či nehorázných klebiet popustené liace,
otupné hore-dole kalužou i mlákom,
pohoria ponížení, urážok a hlad,
či smútok po všetkom, čo som mal kedy rád.

-Tak sklamali ťa sny?!
Bŕŕ, to sú plané slová!
Len zlé, len zlé sa meria iba bolesťami.
A nech aj tak sa stalo, jak sa stalo s nami,
tam, kde sme začínali, začal by som znova
a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily,
ktoré ho zabili.

.

Laco Novomeský

Oblomov vo väzení

Tú mačku v dyme cigarety
každý hluk ticha vyplaší.
- Nech ťa tu nikto nevysliedi,
za dvermi stoja vartáši.

Až kroky stíchnu - cici, cici,
poď si mi sadnúť do lona.
A jedna cela vo väznici
vzdialeným svetom zavonia.

Tým, ktorý neraz zjavil sa mi
v mnohafarebnom zázraku,
keď váľal som sa na diváni
a dým nado mnou v oblaku.

A mačka v oddanosti nemej
šedivým hlasom zapredie
o bielej izbe zadymenej,
o poetickom pohľade,

v ktorom akoby preschoval si
život svoj obraz storaký.

A rozvalený na galalci
prekúzlil mačku na mraky.

.

Laco Novomeský

Do pamätníka

Tisíce rán sa vo mne rozbolelo,
vám zase z mojej choroby je úzko.
Sedíme spolu, tretí medzi nami:
horkosť zúfalá.

Však predsa
kút šťastia nášho nech je rozostlaný,
prijmeme nové uzmierenie sväté.

Ja vybláznim ju v pitkách veselých,
vy ju zas vyplačete.

.

Laco Novomeský

Kresba z výletu

Zvetraný hrad sa nudí nad poľami
ako my pod ním na výlete v lese;
už nechodí tu krásna biela pani
a rytier z cudzích krajov ju už neunesie.

Už dávno, dávno stratil na význame,
už možno tade chodiť v uzmierení,
inak se vládne, iné vlády máme,
žoldnieri neútočia v ťažkom obrnení.

Na hradnej bašte vetrisko si píska
a strielňami sa díva do záhuby.
Nie prvý dívám sa na rumoviská
a vidím staré pokazené zuby.

.

Laco Novomeský

Jubilejná

Načo by ste tu boli vy a papierový ubrus
na tácni s kávou v prima restaurante,
alebo iný papier, inde, hoci na kolene,
patentná ceruzka a život - páni, to sú veci! -
otázky nástojčivé: čo to je? v čom to väzí?
a slovo do bitky a srdce na jazyku,
načo by ste tu boli?

keby vám jubileá v hrdlách ovenčených tribún,
po pánty roztvorené ústa ampliónov,
alebo, povedzme, i táto báseň nad pomníkom
hrdosti našej,
že i náš cit a myseľ mali členské miesta
v Súbore tvorivosti národov, keby vám povedali skrátka:
príklad nad príkladmi,
ich cestou kráčejte a konajte jak ony;
načo by ste tu boli?

keby sa malo len tak,
povedať povedané,
pojedať pojedané,
keby se tak nemalo, jak vám zobák rástol?

A tak ich nasledujte!
Nech sú vám vzorom, vzorným vzorom v tom,
že boli iní, že boli celkom iní jak tí pred nimi.

Vždy budú naši tým, že boli takí
otcovia naši vzorní, vzdorní dedovia.

.

Laco Novomeský

Sláva

Až čitateľ si urve polhodinku tichú
z virvaru lopotenia, tvŕdze, bied a psot
a čo len vydýchne, kým číta jeho knihu
v porozumení pre život;

až starec v rozpomienkach na pár jeho veršov
na detstvo spomenie si v letnej zeleni
a bude - požehnaný touto chvíľou sviežou -
so životom i smrťou zmierený;

až vľúdna jeho strofa skrytá do pamäti
v samotách zamúraných väzňa osmelí
a on sa nahlas zvíta s muchou, ktorá vletí
v pochabej bezstarosti k nemu do cely;

až stará pobehlica na hruď úbohučkú
ukryje s jeho básnou papier zhúžvaný
a povie pre rozpaky: - Ľala, bielorúčku,
pre nás sa pohoršil, kým iní nad nami;

až v chvíli, v ktorej ťažko hľadajú sa slová,

.

zaskvie sa v plnom zmysle jeho dnejveršie,
keď on ho šeptne jej a eště raz a znova
do minút, o ktorých sa často nepíše;

až by snád ešte menej, ešte stokrát menej
zjavili jeho básne v mocnej presile,
nad jeho pamätník niet sochy ovenčenej!


A bronz si može ostať v úzkom profile!

.

Laco Novomeský

Večer

Ani ju čítat neviem, už ju viem nazpamäť,
tú tesknú knižku básní.

Podaj mi ruku ešte, povedz mi dobrú noc
a zhasni.

Prižmúrim oči vo tme, aby som lepšie videl
podobu sveta i obraz jeho jasný,

a odriekam si bez slov, bez litier
za knižku teskných básní.

.

Laco Novomeský

V. I. L.

Pri jeho myšlienke, jak Nevský prospekt priamej,
myslite na Smoľnyj,
na smolný veniec, ktorý histórie
podpálil z toľkých strán.

Mýlil sa Karol Marx:
mátoho obchádza,
obchádza svetadiely
a kráča obutá a kráča bosonohá
sedemmíľovým krokom jeho perspektív.

Na čo sa spoliehajú? Že už nie sú takí?
Prejde čas,
i mašina sa naučí, že 2 + 2 = 4,
no oni zanovito: svieca stearínová.

Nech robia čo robia!
Z popola popolníka po poradách panských,
z popola Portsaidov, páni, tých Pompejí!
- Nu tak čtož? - pýtajú sa
pichľavé jeho oči.

Umrel. A nevstal z mŕtvych.
Lež pozri na planétu:
je myšlienka, je cieľ,
je zákon. Áno, zákon.
A ten je taký.

Slovenské národné povstanie ... dalo svetu na vedomie našu novú históriu. Nám zasa dalo nové historické vedomie. To ozaj nie je málo. Poznamenajme ešte, že v jeho videní a jeho podaní zjavujú sa prítomným a budúcim generáciám v novom a neporovnateľne žiarivejšom svetle ako kedy v minulosti i pozitívne stránky tých dejov, ktoré tvorili naše historické vedomie do povstania. Jemu bolo určené a jedine ono bolo schopné očistiť ich od znehodnocujících a mylných postulátov tým, že mladá proletárska trieda, ktorá niesla na svojich pleciach najväčšiu ťarchu povstania, a jej politická avantgarda vedeli pristúpiť k slovenskej národnej otázke už nie ako k jedinej otázke osebe

samej, ale ako k jednej z viacerých, dokonca takých , ktoré majú eminentne medzinárodný charakter a majú internacionálnu platnosť. Slovenský národný záujem - podtrhuje povstanie v našom historickom vedomí - rieši sa v boji za pokrok, demokraciu, po boku revolucií, za socializmus. Nikdy nie v rozpore s týmito úsiliami a už naskrze nie proti nim.

Laco Novomeský

.

Laco Novomeský

Balada o štěstí

Slepý mak v lícach kryla,
nevädzu v očiach mala.

A kým svet nepoznala,
nad dvere zavesila
železnú podkovu šťastia.

Mráz letné kvety skosí.

Železné šťastie spadlo z kopýt koní,
lež nad ten kosáčik se nenakloní,
lebo už pod očami nosí
zelenú podkovu šťastia.

.

Laco Novomeský

Dve balady

Najprv sa zvony rozbrechali
a potom z hrudy nazrel rov.

Baladu píše úrad štatistický
o smrti haviarov.

Na život živí nesmú myslieť,
mŕtve sú rady pohárov.

Baladu píše krčmár Rosenzweiger
o žití haviarov.

.

Laco Novomeský

Mladosť

Zo sveta mnoho nepozná,
keď chlapec 20 rokov má.

A celý svet je pred ním záhadou,
fakt žitia zná len z filmu snov.

Chce skmásať zvodné Evy jablká,
zobjíme to, čo sa mu ponúka.

Chce počuť život, ako znie,
chce ochutnávať víno Champagne.

I oheň chce znať z dievčich tiel,
tiel - lebo k duši neprišiel.

Život kladie rumeň líc
a výsmech bielym izbám nemocníc.

Lebo svet nikdy, nikdy nepozná,
keď chlapec 20 rokov má.

.

Laco Novomeský

Cesta

Vlak stráca lesklé koľaje.
Koľají lesk sa v svetle slnka tratí.

Kto nájde veci stratené?
A kto ich zase vrátí?

Vlak stráca dym a čiernu noc,
v okno sa modré nebo vpína ...

Vlak stratil v diaľke rovinu,
stratila matka syna.

.

Laco Novomeský

Obyčajné verše

Koho sa spýtať? Svätých v orloji,
koľko je hodín asi?
Hľa, babie leto blúdi po kraji.
Jak šedivejú časy!

Akýsi básnik hľadal v nich
neznámu, novú pieseň.
Zožltli listy nespísaných knih.
To je už jeseň?

A vtáci večne túlaví
nastavia vetrom prsia,
bez stesku v hrudi, ihraví
do sveta vracajú sa.

Radosť jak z prvých dlhých nohavíc
víta ich nový príchod sivý.
Ach, čo má viacej strastiplných kríz,
nemoc či recidívy?

.

Laco Novomeský

Smrť na stanici

Bol taký zvláštny chlapec bledolíci,
divné mal oči , podivné mal sny.

Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici
a umrel uhryznutý diaľkami.